Salvatore je v podstate niečo ako celkom dobré umelecké remeslo. Inak to IMHO veľmi nejde, ak máš písať niečo do predpripraveného a už bežiaceho settingu.
Nič to nemení na tom, že sa to celkom dobre číta. A pokiaľ sa to dobre číta, naozaj nemá dôvod nič meniť.
Koniec koncov, podobné remeslo je drvivá väčšina dnešnej literatúry. Pokiaľ sa u socialistického realizmu (aj to iba jeho "kultovskej" odnože) kritizoval schematizmus, a to aj v súdobej kritike, tak dnes sa div že nevyžaduje. A z kadejakých "príručiek, ako začať písať", tento prístup čiší.
Mne na Drizztovi vadí, že celá kniha popisuje vždy niečo, čo možno nazvať epizódou. A konkrétne cesta do Menzoberranzanu mi koncepciou, či skôr antikoncepciou, dosť pripomína oprávnenú kritiku looserstva pána Pottera :) ja som teda nepochopil, čo tam akože chcel sám dokázať!
Navyše v jednej z prvých kníh spomína, že v podstate mu je existencia bohov dosť putna, že všetko sa dá vidieť aj bez toho, aby sme nutne pripúšťali ich existenciu, bola to jedna z pasáží, pod ktorú by som sa pokojne podpísal aj ja, jedna z najlepších Salvatoreho statí. Teraz je z neho zrejme úprimný veriaci v realitu existencie Lloth, lebo to je hlavný zdroj celého pohonu na jeho osobu. Ak by platilo pôvodne napísané tvrdenie, jedna dobre zorganizovaná spravodajská dezinformácia - a je po probléme... :)